Vízum || Ambasáda USA

Každého budúceho exchange študenta čaká skôr či neskôr táto zástavka - ambasáda Spojených štátov amerických. Vaša agentúra vám vybaví časenku. Ja som ambasádu navštívila 20. júna. Predtým vás však čaká dosť zdĺhavá ale nevyhnutná povinnosť vyplniť cez internet žiadosť DS-160. Vyplnenie zaberie naozaj minimálne hodinu. Nebola by som

to ja, keby som túto žiadosť nemusela vypĺňať hneď tri razy. Najprv som s tým začala neskoro v noci, nedokončila som to a nič sa mi neuložilo. Potom som mala nevyhovujúcu fotku a zlé miesto narodenia. Nakoniec som to po treťom pokuse vyplnila správne. Toto som spolu s preskenovaným pasom (na ktorom vyzerám mimochodom hrozne, mama povedala, že keď prídem z USA, si môžem dať spraviť nový) poslala cez mail Vande do agentúry. Konečne nastal 20. jún. V škole som sa síce neuliala, ako som plánovala, keďže bol akurát športový deň, na ktorý by som aj tak nešla.
Na ambasádu sme mali prísť o desiatej, ale predtým bola našou zastávkou agentúra. Tam nám dali ešte nejaké papiere a mama zaplatila za víza. Pri hľadaní Hviezdoslavovho námestia sme zle odbočili a tak dedko musel zaimprovizovať a ísť aj do jednosmerky, aby sa otočil. Ďalej sme museli nájsť Tesco. Tam som sa išla odfotiť na fotografický papier, lebo v agentúre nám povedali, že často sa stáva, že na ambasáde neberú fotku vytlačenú z tlačiarne. Potom sme už konečne mohli ísť na ambasádu a ešte stále sme mali určitú časovú rezervu.
Najprv sme sa ohlásili pánovi, s ktorým sa mama rozprávala akoby cez zavreté okno. Do malej priehradky mu poslala môj pas a jej občiansky preukaz. Keďže ešte nemám osemnásť, musela som ísť so zákonným zástupcom. Keď si to prezrel, vrátil nám to a po chvíli nás pustil dnu. Tam nám ďalší zamestnanec vymenoval, čo si máme vybrať z tašiek. Podľa tónu hlasu, akým to hovoril, bolo poznať, že to už hovoril tisíckrát a vážne ho nebaví opakovať tých milión vecí. Vybrala som teda mobil, slúchadlá, iPad a dezodorant. Prešli sme detektorom a obe sme zapípali. Mne pípala použitá vreckovka vo vrecku svetra!
Po kontrole nás poslali do žltej budovy, kde už čakalo dokonca aj niekoľko budúcich exchange študentov. Postupne si nás striedavo volali. Najskôr Slovenke, u ktorej sme odovzdali všetky doklady a nechala si aj môj euroobal! Opýtala sa, či idem prvýkrát študovať do USA, odňala mi odtlačky prstov, a bolo to. Opäť sme si išli sadnúť do čakárne, kým ma nezavolal americký konzul, ktorý všetky mená vyslovoval tak vtipne a nezrozumiteľne, že každý vždy zachytil iba svoje meno a nie priezvisko. U neho mi tiež nasnímali odtlačky, ten prístroj by som si kedykoľvek zobrala domov. Niečo sa ma spýtal, aby reč nestála. Ku koncu sme si povedali bye a dodal, že víza aj s pasom mám čakať do týždňa v schránke. O štyri dni tam aj naozaj boli.